Úryvok - Deň pred súťažou

31. května 2013 v 14:29 | KazeShinigami |  Úryvky
Kratšia časť, ktorú som sem chcela dať už dávno. Dúfam, že sa vám bude páčiť. KS


Raz sa mi však stalo niečo nečakané. Bol piatok večer a ja som sa vracala veľmi neskoro od Gabiky z Devínskej. Môj "hlavný" dôvod bol zbaviť sa trémy, a na to som potrebovala viac ľudí ako len Loua a možno Dadu. Boli tu však aj iné dôvody, prečo som tam išla, počínajúc tým, že som u nej bola iba jeden krát a končiac tým, že som proste nemala čo robiť. A prečo som išla neskoro? Jednak som nestihla tú prechádzajúcu 21-tku, no tá 2. ešte aj chvíľu meškala. Keď som utekala na zastávku, tak som sa bála, že som zmeškala aj tú 2. a premýšľala som, čo teraz budem robiť. Bála som sa zostať na zastávke sama, no povedala som si, že chvíľu počkám, či ešte naozaj nepôjde. Nakoniec prišla s asi 5-minútovým meškaním, ja som nastúpila a užila si 20-minútovú cestu s nekonečnym opakovaním si 2viet v texte, ktoré sa mi stále plietli, keďže začínali podobne, teda skôr rovnako. Medzitým som sa stále pozerala na tabuľku so zastávkami, aby som náhodou neprešla tú moju. Zazrela som jej názov a postavila sa ku dverám. V tom tom uvidela trolejbus s číslom asi 209 a potešila som sa. Ak by som ho stihla, nemusela by som sama čakať na zastávke pri stanici v tme, ešte keď sa tam niekde blízko zrejme potulujú bezdomovci, ako to oni pri staniciach zvyknú. 21-ka zastavila a ja som zo zadnej polovice autobusu prebehla do zadných dverí 209-ky. Našťaste, vodič bol milý a počkal na všetkých, ktorý "narýchlo prestupovali". Ja som už ostala pri dverách a na dalšej zastávke som vystúpila. Rýchlo som prebehla na zastávku 203-ky s názvom Šancová, keďže po ceste bol Randal Club, pri ktorom sa každý piatok kvôli koncertom, aj všeli čomu inému schádzala mládež. Naozaj netúžim prísť o panenstvo práve "týmto" spôsobom, však viete, čo myslím. Potom som sa pozrela na rozpis príchodov 203-ky a zistila som, že mi ide presne o 7 minút. "Tak to už rozhodne nestihnem byť do deviatej doma," pomyslela som si a zosmutnela som, že nemôžem presne splniť sľub, ktorý som dala mamine. Ako vždy. Zostala som ešte chvíľu stáť pri rozpise a potom som si uvedomila že fúka silný vietor a mne je zima. Schovala som sa preto do menšieho vchodu, ktorý bol pri zastávke. Po dlhej chvíle čakania na trolejbus a pozerania sa, koľko je hodín som si povedala, že si ešte raz zopakujem text, aby som zabila čas. S menšími prestávkami som si ho celkom nahlas opakovala, až som sa zasekla na tom obvyklom úseku s podobnými vetami. Keďže som si ani za svet nevedela spomenúť, ako je to dobre, rozhodla som sa pozrieť si to v papieroch s textom. Vo chvíli, keď som ich vyťahovala z tašky sa však zdvihol silný vietor a doslova mi ich vytrhol z ruky. Okamžite som zareagovala a vrhla sa za nimi, no vietor ich neľútostne unášal preč. Podarilo sa mi chytiť pár papierov, no ani spolu nevytvárali ten kompletný text, ktorý som tak veľmi potrebovala na súťaž. Už som si myslela, že tie ostatné už nikdy nechytím, keď sa tu objavila pani v strednom veku a mladý chlap, ktorý mohol mať tak okolo 17-19 rokov. Hneď, ako si všimli moje papiere, pomohli mi ich chytiť a podali mi ich. V tej chvíli som bola tak neuveriteľne šťastná, že by som ich zo vďaky aj vystískala. Nakoniec som sa iba zmohla iba na tiché "ďakujem", keďže mi už išiel trolejbus a tiež som bojovala so slzami šťastia. Nastúpila som naň a zostala stáť, no skoro so zopárkrát spadla, keď som sa snažila usporiadať papiere a dať ich do obalu a tak som si radšej sadla. Až vtedy som si začala naplno uvedomovať, čo pre mňa celá táto scéna znamenala. Ja, vymrznutá a nešťastná, keď som uvidela svoje papiere s textom po ulici som myslela, že tento deň už nemôže byť horší. Tie papiere boli v tomto dosť ťažkom období mojím najväčším dôvodom pre život, dôvodom na to, aby som sa po starkého smrti pozbierala. Myslela som si, že tú súťaž nemusím vyhrať, že stačí keď tam prídem a urobím si z toho show. Stále som si tou myšlienkou nebola istá. Keby mi tie papiere odfúklo, asi by som si to na nej neužila, skôr by som bola dosť zdeptaná a smutná a určite by to nedopadlo dobre. Mne však pomohli. Tí dvaja ľudia, ktorí chytili moje papiere a podali mi ich boli pre mňa ako anjeli zoslaní z neba špeciálne pre mňa. Neskôr, keď som vystúpila z trolejbusu a kráčala domov som si uvedomila dve veci: Po 1.- Ľudia, ktorí dokážu nezištne pomáhať, aj keď vás nepoznajú ešte nevymreli, len sa zjavujú v nečakaných situáciách a po 2.- Ja nejdem na tú súťaž preto, aby som vyhrala 1. miesto, ale preto, aby som svojich divákov zabavila. Aby som im dala niečo, čo im pri živote pomôže. S touto myšlienkou pôjdem zajtra na súťaž... Nie preto, aby som vyhrala, ale preto, aby som zabavila svoje publikum a tým aj seba.

KOPÍROVAŤ IBA SO ZDROJOM!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kathrin Kathrin | Web | 31. května 2013 v 14:34 | Reagovat

zaujmuloo :O

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama